Chyby pri výcviku
Niekoľko slov k poslušnosti. Poslušnosť a ovládateľnosť psa je základom výcviku. Táto veta platila, platí a platiť bude vždy a je úplne jedno, či chceme mať psa len ako príjemného spoločníka, alebo pomocníka v službe. Veľmi podstatné je splniť niektoré základné podmienky pri výchove a výcviku, aby sme mohli význam tejto vety naplniť.
Základná podmienka
Je prístup k psovi a jeho výcviku úplne racionálnym spôsobom. Pes je zviera a nemožno mu prisudzovať ľudské vlastnosti. Antropomorfizácia, čiže prenášanie ľudských vlastností do mimoľudskej skutočnosti, je najčastejšou chybou, ktorej sa začínajúci psovodi dopúšťajú.
Pes nemá druhú signálnu sústavu, a preto nie je schopný myslieť a uvažovať. Pes nerozumie významu našich slov, vníma len intonáciu hlasu a našu mimiku. Pes akceptuje naše podnety, podnety svojho vnútra a podnety okolia a pomocou oprávnených a podmienených reflexov na ne reaguje. Čím rýchlejšie si tento fakt nový majiteľ psa osvojí, tým bude efektívnejší jeho postup pri výchove psa a jeho výcviku.
Ak si uvedomíme, že pes je schopný reagovať na približne 50 – 60 povelov, potom nám bude jasné, že povel “sadni” je iba jeden. Veľmi často sme svedkami, že psovod zavelí psovi “sadni” a ak nie je s jeho výkonom spokojný, prichádzajú povely ďalšie ako: “sadni si”, “lepšie sadni”, “poriadne”, apod Každý ďalší povel psovi samozrejme zaťažuje jeho nervovú sústavu , pretože týmto slovám nerozumie a prispieva celkom zdarne k jeho neskoršej absolútnej neposlušnosti. Čím viac takýchto “povelov” používame, tým menej môžeme neskôr psa naučiť. Toto pravidlo začína platiť od prvého používania mena psa. Preto dávame psom mená, ktoré sú jednoduché, znelé a pokiaľ možno ich neskloňujeme. Povely dávame psovi jasne a s patričnou intonáciou. Všetky charakteristické osobitosti nášho hlasu (sila, výška, zafarbenie, prízvuk) si pes veľmi rýchlo zapamätá a je absolútne neomylne schopný ich rozlíšiť od hlasu iného človeka. Nemá cenu na psa revať, pretože pes má tak citlivý sluch, že je schopný vnímať aj ultrazvuk.
Náš celkový prejav musí byť živý, aby psa pri jeho činnosti povzbudzoval. Ak sa pohybuje psovod lenivo a povely vydáva bez intonácie, tzn. monotónne, reakcie psa budú zodpovedať nášmu správania. Ak psa chválime, musí to byť z nášho hlasu a správania zreteľné. To isté platí pre karhanie. Rozumný psovod rýchlo zistí, že nie je potrebné psa trestať, pretože pes okamžite spozoruje z nášho hlasu a mimiky, že nie sme s jeho správaním spokojní a na to reaguje. Pozorovací talent, ktorý má pes veľmi dobre vyvinutý, nás niekedy môže zvádzať k dojmu, že pes naozaj premýšľa. Veľa psovodov je schopných odprisahat, že jeho pes vie, že pôjdu na prechádzku, že bude kŕmenie, že psovod odchádza a nechá psa doma, apod. Je to však len naše stále rovnaké správanie, z ktorého pes okamžite vycíti, o čo ide. Je tiež samozrejmé, že povely a naše správanie je schopný pes vnímať inak, ak žije s nami v domácnosti, ako keď je ustajnený v koterci.
Zhrňme si najdôležitejšie podnety, ktoré na psa pôsobia pri jeho výchove a výcviku. Mimika, sila zvuku a intonácia, pozícia, pohyb a jeho rýchlosť, pach a oblečenie psovoda a samozrejme prostredie.
Na výkony psa však majú vplyv aj tzv vedľajšie spojitosti. Sú to väčšinou chyby, ktoré vznikajú zlou voľbou metódy výcviku na povahové vlastnosti nášho psa alebo chaotickým postupom pri výcviku (nedodržaním metodiky výcviku). Ako príklad uvediem použitie donucovacej metódy na psa, ktorý je svojim prejavom melancholik. Nemožno tiež nacvičovať dokonalý aport, ak nemáme zvládnutý cvik privolanie. Ak budeme vykonávať výcvik v stále rovnakom prostredí (cvičisko) dôjdeme k tomu, že v inom prostredí bude pes pracovať neisto a nepresne alebo bude odmietať pracovať vôbec. Rovnakou chybou je cvičiť v stále rovnakú dennú dobu. Pes sa naučí pracovať ráno a pri práci v tme, ktorú nepozná, sklame.
Nevhodné zvolenie dennej doby má samozrejme veľký vplyv na rýchlosť postupu nášho výcviku. Pes je zviera šerosvitu a preto jeho najväčšia aktivita je pri východe a západe slnka. V tejto dobe je pes na výcvik najviac vnímavý a výsledky nášho snaženia sú očividné.
Ďalšou chybou pri výcviku je používanie stále rovnakého pomocníka, či už pri pachových prácach alebo pri obrane. V prvom prípade je pes ochotný sledovať stopu len známeho pokladača a v druhom prípade zistíme, že pes je dráždivý len na tohto pomocníka a ostatní ho nechávajú v pokoji. Rovnakou chybou je aj používanie stále rovnakých ochranných pomôcok. Pes sa naučí hnevať na rukáv a úplne sklame pri použití celoobleku alebo ochrannej manžety. Rovnaké je to so streľbou. Ak budeme mať psa s reakciou na streľbu, to znamená s oslabenou nervovou sústavou, a budeme používať streľbu v spojení s prinášaním aportu, zkazíte razom dve veci naraz. Pes sa bude báť streľby a ešte odmietne aportovať. Rovnako dôležité je nepoužívať často streľbu pri nácviku hladkého zadržania pri obrane. Pes sa naučí reagovať aktívne na streľbu a potom pri poslušnosti, miesto aby si streľbu nevšímal, bude intenzívne vyhľadávať strelca.
Vytváraním dynamického stereotypu pri poslušnosti sa dopúšťame chyby, ktorá nám opäť sťažuje, výcvik. Ak budeme v stále rovnakom poradí zadávať psovi povely “ľahni, sadni, vstaň” dopracujeme sa k tomu, že po povele “ľahni” si pes sám za okamih sadne a potom vstane. Rovnakú chybu je možné urobiť aj pri nácviku obrany pri zaistení páchateľa. Po vyštekaní vyzve psovod figuranta, aby opustil úkryt, postavil sa čelom k psovodovi a zdvihol ruky nad hlavu. Po povele “zdvihnite ruky” si psi automaticky ležia. Je to známka toho, že psovod zanedbal nácvik prehliadky páchateľa posediačky. V stopách sa môžeme stretnúť s podobným nešvárom pri nácviku vlastných stôp. Psovod si väčšinou svoju vlastnú stopu pamätá (píšem väčšinou, pretože sú aj takí, ktorí presvedčia kvalitne hľadajúceho psa, že tam stopa nevedie, aj keď všetci ostatní prihliadaní vedia, že pes ide správne) a pomocou šnúry avizuje psovi blížiaci sa predmet alebo lom. Takto ovplyvňovaní psi absolútne sklamú na stopách cudzích, pretože nacvičená avizácia nepríde a pes predmet alebo lom spoľahlivo prejde.
Na záver sa ešte zmienime o niekoľkých ďalších okolnostiach, ktoré sťažujú výcvik. Dobrý zdravotný stav psa a jeho kondícia sú predpokladom k úspešnému výcviku. Pes musí byť kvalitne kŕmený, aby mohol podávať dobré výkony. Píšem ak kvalitne, mám na mysli dávku, ktorá zodpovedá pracovnému zaťaženiu psa a ročnému obdobiu. Pes nesmie byť skŕmený (hrubý), aby nebol lenivý. V zimnom období sa väčšinou dávka zvyšuje, pretože pes spotrebuje viac kalórií na zahriatie (týka sa psov naskladnených vonku v koterci). Nechcem sa zmieňovať o kŕmnych dávkach, pretože tejto problematike je na stránkach venovaná veľká plocha.
Umožniť psovi dostatok voľného pohybu za akéhokoľvek počasia je potrebné pre zvyšovanie fyzickej kondície. Len pes sa zdravým srdcom a dostatočnou kapacitou pľúc je schopný podávať špičkové výkony. Dvadsaťminútová prechádzka na vodítku psovi nič nedá, snáď len to, že sa môže vyprázdniť. Ak pes nie je zdravý, nemôže sa na výcvik sústrediť, nie to podávať zodpovedajúce výkony. Psovod musí okamžite poznať z reakcií svojho psa, že sa s ním niečo deje. Už len samotné napadnutie vonkajšími cudzopasníky, ako sú napríklad blchy, môže psovi veľmi skomplikovať život. Pes sa neustále škrabe, nevyspí sa, na prácu je nesústredený a väčšinou po takejto invázii môže veľmi rýchlo získať aj pásomnicu, kde blcha je medzihostiteľom tohto vnútorného nevitaneho parazita. Preto každodenná starostlivosť o srsť psa musí byť pre psovoda samozrejmosťou.
Snáď posledná vec, ktorá najmä niektorým psovodom veľmi sťažuje výcvik a o ktorej by bolo dobré zmieniť sa, je zver voľne sa pohybujúca v prírode. Lovecký pud, ktorý si psi nesú vo vienku svojich genetických informácií, je pre mnohých začínajúcich výcvikárov neprekonateľným problémom. Tu je potrebné povedať, že čím skôr tento lovecký pud začneme tlmiť, tým väčšia je nádej na úspech. Otázok typu: “Mám 2,5 ročného psa a nemôžem ho odnaučiť prenasledovať zver …”, sa objavuje veľmi veľa. Tu už je každá rada drahá. S takto starým psom, ktorý po uzretí zajaca, bažanta, srnky, atď sa stáva neovládateľným lovcom, už väčšinou neskúsený psovod veľa nenarobí. Dôležité je začať od šteňaťa. Tu stačí obyčajné vyslovenie povelu “fuj” a trhnutie vodítkom už pri náznaku chytania myší alebo prenasledovania sliepky. Šteňa ešte nie je tak rýchle a je ľahké ho dobehnúť a trest príde okamžite. V tomto veku je aj náchylnosť k nepríjemným podnetom silná a psík si to väčšinou rýchlo zapamätá. Trestať psa po polhodinovej naháňačke so zajacom nemá význam, pretože neskúsený psovod si okamžite zničí aj kontakt so psom a tiež privolanie. Mnohí psovodi sa z obavy, aby pes neutiekol za zverou, boja psa pustiť už od malička na voľno a pes po čase takejto izolácie, pustený z vodítka, je doslova ako odtrhnutý z reťaze.
Ak má mladý psík tendencie loviť, musíme mu takéto modelové situácie vyhľadávať a razantne mu “vysvetliť”, že to sa nesmie, a nie čakať, až raz na sliepku alebo zajaca narazíme, čo to so psom urobí. To už býva väčšinou neskoro. Pes musí byť so zverou oboznámený, môže ju registrovať, ale v žiadnom prípade ho nemôže pri práci rušiť. Ak tento výcvik nezvládneme v mladosti, môžeme sa rozlúčiť so stopovaním, obranou v teréne aj príjemnými prechádzkami so psom na voľno. Z povedaného vyplýva, že takýto pes je pre prácu absolútne nepoužiteľný.